Tak si ho nechaj!

Michael prišiel v nedeľu pred obedom. Podľa jeho zvesených pliec a prihrbeného postoja sa mi zdalo, že sa cíti previnilo. Snáď to všetko nie je pravda, snáď ma s ňou naozaj nepodvádzal, pomyslela som si a telom mi prebehol ten istý kŕč, ktorý sa dostavil v ten večer, ako som objavila nepríjemné esemesky. Keď sme si sadli za stôl v malej reštaurácii v centre mesta, žalúdok som mala ako na vode. Celý čas som mlčala a netrúfla som sa naňho ani pozrieť, pravdepodobne z obavy, že mu z očí vyčítam nejaké klamstvo. Vedela som, že máme poslednú šancu vysvetliť si všetko, čo sa za posledné obdobie odohralo. Ak náš rozhovor nebude úprimný, ak spozorujem, že mi Michael klame, nášmu vzťahu odzvonilo. Bola to priveľká zodpovednosť, na ktorú sa nedá vopred pripraviť. „Tak hovor, ako sa veci majú,“ zahrala som sa na odvážnu. Popravde som si vôbec nebola istá, ako jeho slová spracujem. Michael sa zhlboka nadýchol a s odhodlaním prehovoril. „Najskôr ti chcem povedať, že som dal výpoveď v práci. Odídem dohodou. V pondelok bude môj posledný deň.“ Prekvapil ma tým, hoci práca bola to posledné, čo ma v danej chvíli zaujímalo. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa bez záujmu. „Mám svoju hrdosť,“ vysvetľoval rozhorčene. „Nebudú ma vyšetrovať ako nejakého delikventa, keď som nič neurobil. Dobre vieš, že som ti bol vždy verný.“ Významne na mňa pozrel. Odprisahala by som, že hovorí pravdu, no stále mi v hlave vŕtala verzia malej recepčnej. Preto namiesto toho, aby som mu okamžite uverila, ironicky som zapochybovala: „Naozaj? Si si tým stopercentne istý?“ Michael sa zatváril urazene: „Samozrejme. Prečo mi neveríš?“ „Pretože tvoja kolegyňa z recepcie mi včera porozprávala niečo celkom iné!“ vybuchla som.