Nová knižka ti vychádza po dlhšej pauze...
Áno, nejako nebol čas na to, aby som mohla byť hlavou dlhšie mimo reality a sedieť za počítačom. Do rodiny pribudol Kubko a v kombinácii s celou ostatným osadenstvom  a magazínom, som bola na dlhú dobu na sto percent vyťažená.

Takže si písala v iných podmienkach ako predošlé knižky?
Určite. S nostalgiou som spomínala na tvorivé obdobia, kedy deti odišli do školy a ja som mala celý ceň len na knižku.(smiech). Viac som písanie posunula do nočných hodín a pár víkendov som strávila v kancelárii v redakcii. Bola som tam úplne sama, od rána do večera, takže som zapla muziku, uvarila kávu a písala, čo som vládala.

Pôjde o lásku?
Pôjde aj o lásku. O lásku k sebe, k svojmu partnerovi, k tomu, čo čím žijeme.

Anotácia ku knižke je trochu tajomná. Hovorí sa v nej o tom, že naše životy sú navonok iné ako v skutočnosti...
Nie dramaticky odlišné. Ale niečo si rozhodne nechávame len a len pre seba. Niečo ostáva za dverami našich domovov, či tam žijeme sami alebo s niekým. Prezentujeme seba, svoje vzťahy, rodiny  a celú našu osobnosť tak, akoby sme chceli, aby nás vnímalo okolie. Nie tak ako naozaj fungujeme. A to je v poriadku, všetci máme túžby nejako žiť a keď sa to nedarí, aspoň sa snažíme, nech to tak vyzerá.

Nie je to trošku póza?
Ja nepíšem o pózeroch a o tých, čo nás na sociálnych sieťach presviedčajú o tom, ako bohovsky sa majú. Píšem o obyčajných ľuďoch, ktorí žijú vo vzťahoch, rodinách a tie majú vždy ďaleko k dokonalému obrazu. A my by sme tak veľmi chceli, aby bolo všetko v poriadku, ale nikdy úplne nie je...Tak si svoj život aspoň pred ostatnými prikrášľujeme. Veľmi máličko, ale robíme to.

V príbehu sa stretávajú štyri páry, ktoré spája minulosť?
Oni sa nestretávajú, oni príbeh tvoria. Tri páry, plus žena, čo žije sama, všetko spolužiaci z gympla - teda aspoň jeden z páru do spoločnej triedy chodil. Poznajú sa odjakživa, majú toho spoločne veľa odžitého a aj tak o sebe nevedia všetko.. To sa tak postupne, nenápadne začne odhaľovať a nakoniec sa stane to, čo sa stane.

Kto prvý čítal knihu?
Moja dcéra Linda. Bola to jej prvá moja knižka a hneď po nej sa vrhla aj na tie staršie.

Keďže sa vždy inšpiruješ skutočným životom, natíska sa otázka, či to bolo aj teraz...
Celý ten nápad prišiel v lete, keď sme s bandou mojich spolužiakov zo strednej školy trávili dovolenku v Chorvátsku. Bývame spolu celkom často, dovolenky, silvestre, chaty, máme sa veľmi radi, naše deti sa kamarátia, naozaj sme si blízki. Desať dní je dosť dlhá doba na to, aby človek prehodil slovo s každým v partii, aby sme v rôznych skupinkách posedávali na pláži alebo na drink. Baby si povedali svoje, chlapi svoje a mne napadlo, že keby sme spolu takto netrávili čas, videli by sme sa len tak zvonku, čo vôbec nie je také zaujímavé ako keď o sebe vieme aj iné veci, ako tie, čo bežne neskrývame.

Takže knižka je inšpirovaná tvojimi kamarátmi?
(smiech) Nie. To nie.  Len jej koncept  mi napadol medzi nimi. Preto som im všetkým knihu aj venovala. A na silvestra na chate sa smiali, že som mala dopísať, že podobnosť s hrdinami knihy je čisto náhodná, lebo teraz bude každý zvedavý, kto je kto.

Máš aj ty svoje tajomstvá?
Mám veci, o ktorých nehovorím na počkanie, lebo nemám prečo. Nie som typ, čo rozoberá každú starosť s kamarátkami, na to mám svojho muža. Ale keď je zle, alebo mám ten pocit, že je zle,viem,  kam ísť. Segry a pár priateliek to vždy istia.