Ako mama dvoch dcér trávim dni najradšej s nimi. Sú približne v rovnakom veku, teda si vystačia aj samy a pri hre ma veľmi nepotrebujú. Okrem toho sú v striedavej starostlivosti, čo som spočiatku vnímala ako niečo strašné. Nie to, že sú s otcom, pretože mi je jasné, že deti majú mať oboch rodičov, ale to, že s nimi nemôžem byť stále. Dnes sa snažím zo získaného voľného času profitovať. Nepremárnim večery čakaním, kým sa deti zase vrátia ku mne, ale využívam ich produktívnym spôsobom. Čítam, píšem, upratujem, učím sa nemčinu. Televíziu vôbec nepozerám. Občas uvažujem, načo mi televízor vlastne je, ak nerátam jeho dekoratívnu funkciu – veď ako by vyzerala obývačka bez veľkej obrazovky? Navyše má pekné podsvietenie, ktoré na stene vytvára farebné obrazce.
    Milujem spoločnosť. Vždy, keď sa dá, pozvem si niekoho na návštevu. Ktosi mi hovoril o známom autorovi (mohol to byť Victor Hugo, no nie som si istá), ktorý nebol schopný dopísať román, pretože ho stále čosi ťahalo von. Jedného dňa si dal odniesť z domu všetko oblečenie, aby nikam nemohol odísť. To je presne môj prípad, doma síce vydržím, no najradšej by som stále s niekým konverzovala. Ani zbaviť sa vecí by mi nepomohlo, veď online viem chatovať aj nahá, prípadne zamotaná v uteráku.
    Rada píšem. Nie vždy sa však viem na príbeh naladiť. Musím vystihnúť tú správnu vlnu, ktorá ma prenesie o niekoľko strán textu ďalej bez toho, aby som pocítila únavu. Neviem sa donútiť napísať denne predpísaný počet znakov. V tomto móde je zázrak, že som stihla napísať už šesť knižiek, keď stále niekde behám. Živiť sa iba písaním kníh by som nedokázala. Písanie je osamelá činnosť, a ja mám rada spoločnosť. Kolektív veľkých firiem. Milujem tú atmosféru open office, kde každý o každom vie. Čo raňajkoval a aký trapas sa mu po ceste do práce stal. Som taká „korporátna krysa“. Okrem toho sa tam človek veľa naučí a aj kariérne posunie. Za karieristku sa však nepovažujem, ale ako žena žijúca v samostatnej domácnosti s deťmi, pochopiteľne, potrebujem slušný príjem.
    Rada míňam. Som toho názoru, že peniaze sú obeživo, a teda majú byť v pohybe. To znamená, že sa majú utrácať. Treba sa mentálne naladiť tak, že peniaze vždy boli a budú. A keď ich minieme, opäť odkiaľsi pritečú. Samozrejme, všetko s rozumom. Táto filozofia sa mi doteraz osvedčila, zrejme sa potvrdilo, že šťastie je v hlave. Nepovažujem sa za vyslovenú materialistku, ani nemám potrebu hromadiť majetky. Milujem však nakupovanie darčekov. Keby som bola mužom, moja frajerka by bola určite tou najšťastnejšou ženou na svete . Pri kupovaní darov nehľadím na cenu ani na množstvo. Myslím si totiž, že to, čím obdarujeme blízkych, nás istým spôsobom reprezentuje. Niekedy trpím megalomániou. Napríklad sa zasnívam a uvažujem, aké by bolo kúpiť vedľajší byt a ten môj súčasný rozšíriť o dve izby. Alebo aké by bolo mať ešte ďalšie dve deti.
    Veľa času trávim na sociálnych sieťach. A je to vonku! Bez Facebooku a Instagramu by som nemala toľko čitateľov. Samozrejme, s internetom to netreba preháňať, ale doba je digitálna, človek sa jej výdobytkom nevyhne, tak prečo ich nevyužiť osožným spôsobom? Facebook ma zmenil z rezervovanej začínajúcej umelkyne na besnú exhibicionistku.
    Kedysi som zvykla spievať, myslím si, že mám menší talent. Už v sedemnástich rokoch som si našla metalovú kapelu, s ktorou som zažívala svojich päť minút slávy v kultúrnych domoch po celom Slovensku. K spevu som sa vrátila o desať rokov neskôr, keď sme si s bývalým manželom založili elektropopovú kapelu. Moja snaha prezentovať sa ako speváčka však narážala na problém so živými vystúpeniami. Z nich som bola jednoducho v strese. Deptalo ma, či som nespievala falošne, alebo či som sa dostatočne hýbala. V tom čase som ešte nebola natoľko nad vecou, aby som mala okolie „na háku“. Myslím si, že dnes by som to zvládala oveľa lepšie.
    Chodievam behať na bratislavskú hrádzu. Konečne som opäť začala! Ráno o siedmej sa autom odveziem čo najbližšie k trase a potom pol hodiny bežím. Vždy ma to super naštartuje, pritom mám skvelý pocit, že robím niečo užitočné pre svoje zdravie. Inak sa považujem za športový antitalent. Môj najväčší adrenalínový zážitok bol parasailing na dovolenke v Turecku a telesná výchova na základnej škole. Keď budú deti väčšie, naučím sa lyžovať. Teraz si nemôžem dovoliť dolámať sa. Deti sú ešte malé a potrebujú ma celú.
    Milujem sarkazmus. Sú dni, keď mám chuť uťahovať si zo všetkého naokolo. Vtedy produkujem veľa statusov na Facebooku, neviem to ovládať. Myslím si, že zmysel pre humor je extrémne dôležitý. Zvlášť v dnešnej uponáhľanej dobe. Byť bez neho je, akoby mi chýbala jedna končatina. Hneď po sebe si najradšej uťahujem z mužov. Sú vďačným objektom, ja mám veľa zážitkov z randenia a tento materiál napokon často využívam práve pri písaní. Som schopná vyťažiť z každej situácie maximum.
    Som vďačná za to, ako sa môj život vyvíja. Najhoršie obdobie mám, dúfam, za sebou a teším sa na to, čo mi prinesie budúcnosť.