Vyrástla som v Petržalke
Petržalka. Zatracovaná, kritizovaná, odsudzovaná. Sídlisko, kde žije niečo vyše stotisíc obyvateľov. 3 598 obyvateľov na kilometer štvorcový. S panelovou výstavbou sa začalo v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Moji rodičia patrili k tým šťastným, ktorým pridelili byt už v roku 1978. Za podpis na vyhlásení, že otec odpracuje pätnásť rokov v jednom podniku, sa od júna toho istého roku mohli tešiť z krásneho štvorizbového bytu. Pre nich krásneho. Čo na tom, že mal krivé steny, kachličky v kúpeľni boli modré, tak ako vo všetkých kúpeľniach nášho vchodu, aj kachličky v kuchyni boli biele. Tiež ako vo všetkých kuchyniach v našom vchode. Vodovodné batérie boli mierne nakrivo a občas ešte tiekla hrdzavá voda. Hrdzavá voda tiekla vlastne každú nedeľu podvečer, keď sa hromadne kúpali všetci v okolí. Vo vchode sme mali práčovňu, mangľovňu a kočikáreň. Asi ťažko dnes vysvetlíte deťom, čo je mangľovňa a že ju skutočne využívala jedna zo susediek na žehlenie, respektíve mangľovanie posteľnej bielizne a plachiet. Koberce sa prali zásadne vonku. Prehodené cez prašiak, s hadicou a vodou zo spoločného vodovodu. Keď bolo príliš teplo, pobehovali sme okolo a niekedy sa z tej hadice ušlo aj nám.
Školy otvárali jednu za druhou. Sestry ešte museli chodiť na dve zmeny, ale mňa to už obišlo. V tom roku, keď som nastupovala ako prváčka do školy, otvárali osem prvých tried. V každej bolo tridsaťtri žiakov. V škole bolo využité takmer každé miestečko. Ešte aj zo šatní pri telocvični urobili triedy. A keďže miesta a učiteľov bolo málo, na druhom stupni zredukovali počet tried, premiešali nás a zrazu nás bolo v triede štyridsať. Keďže som bola posledná v abecede, dodnes mi to pripomína poradové číslo na vysvedčení. Viete si dnes predstaviť štyridsať žiakov v triede?
O Petržalke sa hovorilo, že je príliš veľká a anonymná. My sme sa však všetci poznali z ulice. Ak som chcela ísť s niekým von, stačilo zbehnúť o poschodie nižšie a zazvoniť u susedov. Neskôr sme si dohodli signál. Stačilo lyžičkou zabúchať o radiátor. Ak prišla odozva, vystrčili sme obe hlavu z okna a dohodli podrobnosti. Ak nemohla suseda, čo bývala pod nami, ešte stále tu bola ďalšia, čo bývala nad nami. A potom ešte o dve poschodia vyššie. Keď som bola staršia, rozumej, keď som už mala desať rokov, mohla som chodiť aj za cestu k spolužiačkam. Hlavné bolo dať si pozor, aby vás na ceste neprešlo nejaké auto. Neprešlo, lebo tadiaľ prechádzalo iba občas. Nejaká Škoda, Lada, Trabant, Moskvič. Biela, hnedá, tehlová. Iné farby sa na autách objavili iba občas. Vidieť zelený Trabant znamenalo, že človek bude mať šťastie.
Cez letné prázdniny sme sa hrali všetci spolu. Z vedľajšieho vchodu aj z domu oproti. Kto nemal čo robiť, pridal sa k akejkoľvek aktivite. Nikto neriešil značku tenisiek, lebo všetci sme mali rovnaké. Iba tričko so Sandokanom, čo sa podarilo doviezť mojej mame zo zájazdu ROH v Budapešti, mi každý závidel. Vybíjaná bola vtedy v kurze. Cesta medzi domami, ktorá je teraz plne využitá na parkovanie v oboch smeroch, bola prázdna. Stačilo nájsť rozbitú tehlu a nakresliť ňou čiary ihriska. Keď bolo po hre a mali sme nejaké peniaze, skočili sme ešte na zmrzlinu na dostižku (pre neznalých Dostihovú dráhu). Mali tam skvelú orieškovú zmrzlinu, ktorú sme volali salková, lebo chutila ako sladené mlieko. Za dve koruny si si mohol dopriať dva kopčeky. A potom sme sa všetci spolu vrátili domov. Čas na hru vonku bol presne limitovaný. Lebo keď zapnú lampy, museli sme byť doma. Nepotrebovali sme ani mobil, ani hodinky. A všetkým nám to prišlo tak nejako normálne.
