Červená ruleta
Edícia SVET

Červená ruleta

Červená ruleta -26% Zľava Náš tip Novinka
(0 komentárov)

Skladom (Doručenie do 48 hodín)

Strhujúci skutočný príbeh o bohatstve, moci a korupcií zo súčasnej Číny, ktorý označili The Economist a Financial Times za „Najlepšiu knihu roku.“

16,95 € Bežná cena 22,95 € -26%
-26% Zľava Náš tip Novinka

Viac o knihe

Keď Desmond Shum vyrastal v chudobnej Číne sľúbil si, že jeho život bude iný. Tvrdou prácou a  húževnatosťou získal americký vysokoškolský titul a vrátil sa do svojej rodnej krajiny, aby sa presadil v obchode. Tam stretol  budúcu manželku, vysoko inteligentnú a rovnako ambicióznu Whitney Duan, ktorá bola odhodlaná presadiť sa v čínskej spoločnosti, v ktorej dominujú muži. Whitney a Desmond vytvorili efektívny tím a vďaka vzťahom, ktoré si vytvorili s poprednými členmi Komunistickej strany Číny, s takzvanou červenou aristokraciou, sa dostal do čínskej miliardárskej triedy. Boli oslnivo úspešní, cestovali súkromnými lietadlami, financovali budovy a nadácie v hodnote niekoľkých miliónov dolárov a kupovali drahé domy, vozidlá a umenie.

V roku 2017 sa ich osudy neodvolateľne rozišli, keď sa Desmond, ktorý býval so synom po rozvode v zámorí dozvedel,  že jeho teraz už bývalá manželka Whitney zmizla bez stopy spolu s tromi spolupracovníkmi.

O autorovi:

Desmond Shum, ktorý sa narodil v Šanghaji a vyrastal v Hong Kongu, má bakalársky titul z financií a účtovníctva na University of Wisconsin-Madison v Spojených štátoch a je absolventom spoločného programu EMBA na Severozápadnej univerzite (USA) a Hongkonskej univerzite vedy a techniky.

V 90-tych rokoch a začiatkom 21. storočia dlhé roky spolupracoval v obchode so svojou manželkou Duan („Whitney“) Weihong. Trvalé vytváranie guanxi (osobných väzieb a vplyvu) na vysokých miestach využívali na vytváranie neočakávaných peňazí na akciovom trhu a v oblasti nehnuteľností.

Na vybudovanie logistického centra vedľa hlavného letiska v Pekingu Shum strávil tri roky zbieraním 150 oficiálnych pečiatok od mnohovrstvovej čínskej byrokracie. Aby získal tieto súhlasy, musel upokojiť vládnych úradníkov. Šéf colnej správy letiska napríklad požadoval, aby Shum postavil agentúre novú kancelársku budovu s krytými basketbalovými a bedmintonovými kurtmi, divadlom s kapacitou 200 miest a karaoke barom. "Ak nám to nedáš," povedal šéf Shumovi pri večeri, "nenecháme ťa stavať."

Desmond a Whitney napokon postavili najväčšie logistické centrum leteckej nákladnej dopravy v Číne, nákladný terminál na letisku v Pekingu a luxusný hotel Bulgari v Pekingu. Po rozchode žije so synom v Londýne.

Úryvok z knihy

AK SA POZRIEME NA MÔJ PÔVOD, neuvidíme dôvod veriť, že by som sa na prelome 21. storočia ocitol v nejakom vzťahu s ekonomickou a politickou silou Číny. Nenarodil som sa do červenej aristokracie ako potomok vodcov elitnej skupiny komunistov, ktorí v roku 1949 uchopili moc v Číne. Od toho som bol ďaleko. Ani moja osobnosť nevyzerala sľubne na takúto úlohu. Narodil som sa v roku 1968 v Šanghaji do rodiny, ktorá sa delila na tých, ktorí boli perzekvovaní potom, čo sa k moci dostali čínski komunisti, a tých, ktorí neboli. Podľa komunistickej doktríny otcova strana rodiny patrila do jednej z „piatich čiernych kategórií“: statkár, bohatý sedliak, kontrarevolucionár, zlý element a pravičiar. Pred komunistickou revolúciou v roku 1949 boli moji predkovia statkári. Ak si uvedomíme, že mali príbuzných v zahraničí, boli dvojnásobne potrestaní. Hocikde vo svete by išlo o známky dobrej úrovne, ale v Číne 50. a 60. rokov hospodársky úspech a medzinárodné väzby znamenali, že ste boli, ako komunisti hovorili, „rodeným potkanom“. Nízky status rodiny bránil otcovi dostať sa na lepšie školy a opantal ho nevraživosťou voči svetu, ktorú si zachoval po celý život. Ľudia z otcovej strany boli zemepánmi v Su-čou, mestečku v delte rieky Jang-c’-ťiang, ktorú vďaka luxusným záhradám a pitoreskným kanálom nazývajú aj čínskymi Benátkami. Rodinná povesť hovorí, že počas postupu komunistických síl proti Čankajšekovej Národnej armáde Šenovci ukryli cennosti na dne studne vo svojej usadlosti. Pozemok bol neskôr znárodnený a dnes je na ňom štátna nemocnica. Na jednom rodinnom stretnutí mi starší príbuzný presne popísal miesto úkrytu a snažil sa ma presvedčiť, aby som náš poklad vykopal. Vedel som, že čínska vláda pokladá všetko pod zemou za štátny majetok, a tak som bol proti. Starý otec z otcovej strany bol v Šanghaji pred revolúciou významný právnik. Keď komunisti začali na národ zvyšovať tlak, tak ako iní bohatí ľudia aj on mal príležitosť utiecť. Starý otec sa však zľakol toho, že by sa z neho stal obyčajný utečenec. Obľúbený cieľ emigrantov zo Šanghaja, Hongkong, sa podľa neho nemohol porovnávať s jeho domovom, ktorému sa vtedy hovorilo Paríž východu. Naletel komunistickej propagande, že Strana sa bude pri budovaní „Novej Číny“ s príslušníkmi kapitalistickej triedy priateliť a rozhodol sa ostať. Toto osudové rozhodnutie otec nikdy svojmu otcovi neodpustil. Tvrdil, že naivná dôvera starého otca Strane ho stála jeho mladosť. V roku 1952 právnickú firmu starého otca v Šanghaji komunistické orgány zatvorili a celú rodinu, vrátane otcových dvoch bratov a sestry, vysťahovali z trojposchodového nárožného domu, za ktorý starý otec pred revolúciou zaplatil zlatými tehličkami. Všetci sa vrátili do Su-čou. Teda všetci, okrem môjho otca, ktorému ako desaťročnému nariadili zostať v Šanghaji dokončiť základnú školu. Nasledujúcich päť rokov bolo náročných. Otec sa potácal od jedného príbuzného k druhému, prosíkal o jedlo a strechu nad hlavou. Do postele išiel často hladný. Jeden zo strýkov bol k otcovi výnimočne láskavý, hoci revolúcia nebola láskavá k nemu. Pred komunistickým prevratom bol úspešným podnikateľom. Komunisti mu firmu zobrali a v jednej jeho bývalej továrni mu pridelili miesto vodiča rikše. Komunisti boli majstri takéhoto prístupu: zrodení na ničenie najcennejšieho majetku človeka – dôstojnosti a sebaúcty. Ako potomok kapitalistickej právnickej rodiny v komunistickej krajine sa otec naučil držať sklonenú hlavu. Vďaka tomu, že žil samostatne, stal sa odolným a získal schopnosť prežiť. I tak v ňom silnel hnev na svojho otca za to, že zostal s rodinou v Číne. Keďže otec v Šanghaji vyrastal hladný a osamotený, usadil sa v ňom strach vytvárať hlbšie vzťahy s ľuďmi naokolo. Nenávidel vďačiť niekomu za čokoľvek a chcel sa spoliehať iba na seba. Rovnaká mentalita sa zakorenila aj vo mne. Dokonca aj dnes sa cítim nepríjemne, ak som niekomu zaviazaný. Až neskôr, keď som stretol svoju manželku, som si uvedomil, ako som sa tým dostával do izolácie. Whitney mi hovorila, že ak nie som v životných sínusoidách niekomu zaviazaný, nikto nebude zaviazaný mne a nikdy si nevybudujem hlbšie vzťahy. Hoci som sa roky otca obával, dnes ho vidím ako osamelú postavičku, ktorá bojovala sama proti svetu. Otcov nevhodný triedny pôvod spôsobil, že sa nemohol dostať na lepšiu čínsku univerzitu. Namiesto toho ho umiestnili na pedagogickú prípravnú školu v Šanghaji, ktorú absolvoval v obore čínština. Vo svojej generácii bol vysoký, mal viac ako 180 centimetrov, takže sa stal hviezdou školského volejbalového tímu. Jeho húževnatá pracovitosť a športovanie museli na moju matku zapôsobiť. Zoznámili sa na učiteľskej univerzite v roku 1962. Mama bola tiež príťažlivá. Na čínsku ženu bola vysoká, mala 152 centimetrov, a tiež športovala – pretekala v dráhovom behu. Aj keď sú na čiernobielych fotografiách vo veľkosti poštovej známky oblečení vo fádnych šatách v štýle Maa a zachytení bez štipky výrazu, i tak tvorili peknú dvojicu. Mamina rodina mala prepojenie na zahraničie, avšak prenasledovaniu v Číne sa vyhla. Starý otec z jej strany pochádzal z provincie Kuang-tung neďaleko Hongkongu. Podobne, ako mnoho juhočínskych klanov, aj jeho rodina sa rozbehla po svete. Sedem bratov a sestier sa presťahovalo do Indonézie, Hongkongu a Spojených štátov. Pred komunistickou revolúciou v roku 1949 sa mamin otec presúval medzi Hongkongom a Šanghajom a riadil podniky v oboch mestách. Koncom 40. rokov v rokovaniach so zástupcom pracujúcich továrne Shanghai Toothpaste Factory Ťiang Ce-minom reprezentoval stranu vlastníkov. Ťiang to nakoniec v roku 1989 dotiahol na hlavu komunistickej strany a v roku 1993 sa stal čínskym prezidentom. Keď v roku 1949 komunisti dobyli Šanghaj, mamina rodina sa presťahovala do Hongkongu. Keď sa však stará mama pohádala s manželom, presťahovala sa s troma deťmi do Šanghaja. Bola medzi nimi aj moja mama. Dvojica sa nikdy nedala rozviesť, pričom starý otec podporoval manželku a do Číny jej posielal peniaze až do svojej smrti. Mamina rodina za vlády komunistov netrpela. Po revolúcii v roku 1949 Komunistická strana Číny využívala rodiny podobné jej, ako zdroj zahraničnej meny a ako spôsob narušenia obchodného embarga, ktoré na krajinu počas studenej vojny uvalili Spojené štáty. Strana také rodiny nazývala „čínskymi zahraničnými vlastencami“. Vyslala tak čínskym úradom signál, že sa majú správať miernejšie k príbuzným, ktorí zostali. Jedného dňa komunisti požiadali starého otca, aby viedol hongkonskú pobočku štátnej spoločnosti China National Petroleum Corporation. Stará mama z matkinej strany bola osobnosťou. Za mlada bola krásna, pochádzala z bohatej rodiny z pobrežného mesta Tchien-ťin, ktoré bolo pred komunistickou revolúciou obchodným a komerčným centrom severnej Číny. Ukrytá v šanghajskom radovom rodinnom dome, o ktorý rodina nikdy neprišla, každé ráno o štvrtej vstávala na cvičenie prostných v neďalekom parku a na raňajky si kúpila sójové mlieko a jou-tchiao – pokrútené prúžky vypraženého cesta. Potom sa vrátila domov, kde si zapálila, čo bolo v tom čase na ženu nezvyčajné, a hrala solitér. Vďaka peniazom poukazovaným z Hongkongu nepracovala ani jeden deň v živote. Mala sluhov aj v čase najtemnejších dní kultúrnej revolúcie, keď po tisícoch vraždili ľudí vzdelaných na západe za zločin uprednostňovania západných myšlienok, ako boli veda, demokracia a sloboda. Stará mama vyviazla bez ujmy zaštítená aurou väzby na „čínskeho zahraničného vlastenca“. Stará mama zostala spoločenská a obľúbená až do vysokého veku. Rád som počas víkendov chodil do jej domu. Svoje vlastné sezamové semiačka rozomlela na chutnú pastu a podávala parené pao-c', taštičky s veľkosťou tenisovej lopty plnené mäsom a zeleninou. Túto špecialitu si priniesla z rodného Tchien-ťinu. Mama mala oveľa šťastnejšie detstvo ako môj otec. Rovnako ako stará mama, aj ona bola spoločenský jedinec. Medzi svojimi spolužiakmi bola obľúbená a vedela obsiahnuť slnečnú stránku života. Jej osobnosť bola v porovnaní s otcovou takmer na opačnom póle, najmä ak išlo o riskovanie. Mama riziko uchopila, zatiaľ čo otec sa mu vyhýbal. Vyvinula si záhadne dobrý investičný inštinkt, ktorý rodičom umožnil využiť realitný boom v Hongkongu aj v Šanghaji. V roku 1965 sa s povolením Strany rodičia vzali. Stranícke orgány im určili aj učiteľské miesta v dvoch rôznych stredných školách. Tak to voľakedy bývalo. Strana riadila všetko. Nemohli ste si vybrať povolanie ani deň svadby. Na Siang-mingovej strednej škole v Šanghaji učil otec čínštinu a angličtinu, ktorú sa naučil vďaka počúvaniu rozhlasových lekcií. Viedol tiež dievčenský volejbalový tím, ktorý pravidelne súťažil na šanghajských mestských majstrovstvách. Všetky tie roky opatrnosti sa zúročili, keď školský stranícky výbor označil môjho otca sa „vzorového učiteľa“. Mamina škola sa nachádzal hodinu cesty bicyklom od domu. Vyučovala matematiku. Študenti ju milovali. Jedným z dôvodov bola jej pracovitosť, iným zase to, že sa vedela pozerať na veci z pohľadu študentov, čo jej pomohlo ľahšie ich nasmerovať k riešeniam. Počas politických kampaní, ktoré sa valili na školy, dokázala byť hlasom zmierlivosti pri vzájomných útokoch medzi študentmi a učiteľmi týkajúcich sa nejakých ideologických prehreškov. Moja mama počas schôdzí masovej kritiky, keď sa riešil nejaký študent, dokázala vystúpiť a ukončiť konflikt ešte pred tým, ako by sa vymkol z rúk. Žiadny iný učiteľ zo školy by sa to neodvážil urobiť. Mamino postavenie dcéry „zahraničného čínskeho vlastenca“ jej pomoci poskytovalo určité krytie. Jej konanie pripomínalo hodenie záchranného lana topiacej sa osobe. Taký dobrý skutok jej študenti nikdy nezabudli. Ešte v dnešných dňoch sa s ňou stretávajú. Mama bola druhým z troch detí, vklinená medzi dvoch chlapcov. Keď sa moji rodičia vzali, strýkovia si z nej uťahovali za to, že si vybrala potomka z jednej z „piatich čiernych kategórií“. Nikdy nezabudli otcovi pripomenúť, že oni sú z vyššieho stavu a majú viac peňazí vďaka láskavosti starého otca a jeho pravidelným platbám z Hongkongu. Jeden zo strýkov si z tých peňazí kúpil motorku a urobil všetko preto, aby sa môj otec o tom dozvedel. Narodil som sa uprostred kultúrnej revolúcie. Strana vyslala mojich rodičov na vidiek, aby sa tam podučili od čínskych roľníkov. Tento plán predsedu Maa zničil životy miliónov ľudí a nakoniec stiahol čínsku ekonomiku do kanála. S rodičmi som mal to šťastie, že sme neprišli o povolenie bývať v Šanghaji, na rozdiel od státisícov obyvateľov, ktorí boli vysťahovaní do čínskej verzie Sibíri, odkiaľ sa nikdy nevrátili. Školy, v ktorých rodičia učili, im umožnili chodiť medzi roľníkov striedavo, takže som nikdy nebol sám. Keď som sa narodil, bol som veľký a rýchlo som rástol. Bol som hoden svojho čínskeho mena Dong, čo znamená „stĺp“. Vďaka svojej výške – zastavil som sa na 195 centimetroch – a športovej zdatnosti, som sa medzi rovesníkmi stal prirodzeným vodcom. Rodičia vo mne povzbudzovali aj lásku k čítaniu. Od ranej mladosti som mal najlepšiu zbierku komiksov o čínskych mýtických bytostiach, hrdinoch čínskej komunistickej revolúcie a čínskej vojny proti Japonsku. Vyrastal som na príbehoch o Siao Ka-c'ovi, ktorý sa ako dieťa počas druhej svetovej vojny chopil zbrane, aby zabíjal japonských votrelcov. Bol som prirodzený vlastenec a rád som rozprával príbehy. Moja partia priateľov sa zhrčila okolo mňa a počúvala moje podanie. Keď som sa rozbehol, začal som si aj vymýšľať. Dodnes si pamätám, ako som vymyslel bláznivú príhodu o tom, ako sa otvorila jaskyňa a zhltla automobilovú kolónu jedného čínskeho generála. Komiksy plné príbehov o ľuďoch, ktorí sa obetovali za domovinu a komunistickú revolúciu, vo mne vypestovali hlbokú lásku k Číne. Naladili ma na môj budúci život a naplnili vierou, že aj ja by som sa mal oddať budovaniu Číny. Učili ma vidieť Čínu ako veľkolepú krajinu a veriť v jej prísľuby. V Šanghaji sme bývali v rovnakom dome, aký komunistické úrady v roku 1952 znárodnili starému otcovi. Išlo o radovú zástavbu v anglickom štýle na ulici neďaleko hlavného bulváru Chuaj-chaj, ktorý sa nachádza v lesnatej štvrti French Concession. Pred revolúciou v roku 1949 bola táto oblasť spravovaná parížskymi štátnymi úradníkmi v rámci francúzskej imperiálnej ríše. Komunisti často nariaďovali bývalým vlastníkom nehnuteľností žiť v malom kúte ich voľakedajšieho domova a touto zámernou taktikou demonštrovali obrovskú silu štátu. Pridelili nám dve izby na druhom poschodí. Nejaký doktor s rodinou obsadili pôvodnú obývačku starého otca na prvom podlaží. Pred revolúciou študoval v Anglicku a jeho byt bol zaplavený zahraničnými lekárskymi časopismi. Nad nami na treťom poschodí žili naši vzdialení príbuzní. Všetci desiati obyvatelia domu sa delili o kúpeľňu a kuchyňu. Jedna z popredných šanghajských pekárni bola hneď za rohom, takže sa ulicou neustále vinula dráždivá vôňa pečúceho sa chleba. Rodičia spávali na manželskej posteli v jednom rohu miestnosti. Ja som mal samostatné lôžko v opačnom. Delila nás zásuvková skriňa. Vedľa mojej postele bol malý stolík s naším vzácnym vlastníctvom – rádiom. Otec strávil hodiny pred ním usadený na malej stoličke a učil sa po anglicky. Keď rodičia dole varili, odložil som úlohy a naladil som si relácie o čínskych hrdinoch minulosti, pričom som rovnako pozorne počúval rozprávača, ako kroky mojich rodičov vystupujúcich po schodoch. Chceli, aby som bol pri učení usilovnejší. Ako mnoho iných čínskych detí, aj ja som bol chlapec s kľúčom na krku. Sám som na poludnie prichádzal domov a urobil som si obed. Keď som bol menší, pripravoval som si aj aké-také raňajky. Otec bol nahnevaný na svoj údel a zlosť si stále udržiaval. Svoje nešťastie si vybíjal aj na mne. Dotiahol ma do stredu izby pod úbohú žiarivkovú lampu, ktorá visela zo stropu na dvoch drôtoch, a neľútostne ma bil s remeňmi, chrbtom ruky alebo dreveným pravítkom tvrdým ako kameň. V skutočnosti som bol vzorové dieťa. Ako jeden z prvých v triede som mohol vstúpiť do Malej červenej gardy, výberovej detskej organizácie pod patronátom Komunistickej strany Číny. Vymenovali ma za predsedu triedy a vnímali ako prirodzeného vodcu. Otca to však nezaujímalo. Bil ma tak či tak. Raz som si zabudol urobiť domácu úlohu. Čínski učitelia sú veľmi horliví, keď majú informovať rodičov o chybných krokoch ich detí. V ten večer ma otec zodral strašným spôsobom. Doktorova žena počula dole moje zavýjanie, vyšla po schodoch, zaklopala a ticho požiadala otca, aby prestal. Rodičia túto rodinu rešpektovali, keďže doktor študoval na západe. Z jeho ženy sa stala moja spasiteľka. Vždy, keď sa otec na mňa vrhol, modlil som sa, aby ju môj krik donútil vyjsť po schodoch. Rodičia mi hovorili, že som bol na tom ešte celkom dobre. Iní svoje deti trestali tak, že museli hodiny kľačať na rumpli, až im popraskala koža na kolenách. Nepresvedčili ma. Stále mám nočné mory o tých bitkách. Zobúdzam sa obliaty chladným potom a rýchlo bijúcim srdcom. Nikdy sme si s otcom neusporiadali minulosť. Nikdy ani len nenaznačil, že spätne ľutuje, že so mnou takto hrubo zaobchádzal. Hoci mama ochraňovala svojich študentov, mne túto láskavosť nikdy neposkytla. Ak sa jej niečo nepáčilo, nebila ma, ale používala slová. Už som bol dávno tridsiatnik, keď ma často označovala za „hlúpejšieho ako stádo dobytka a tupšieho ako zväzok zeleniny“. „Hlúpe vtáky musia začať lietať skôr,“ hovorievala, čím chcela zdôrazniť, že ak chcem, aby zo mňa niečo bolo, musím byť oveľa usilovnejší ako ostatné deti. Doma som teda vyrastal v prostredí ponižovania a trestov. Pochvaly boli rovnako vzácne ako vajcia v tom čase. Rodičia si všímali moje najmä chyby. „Nebuď nafúkaný,“ hovorila mi mama vždy, keď som ochutnal čo i len malý úspech. Nakoniec väčšinu mojich kontaktov s rodičmi tvorili pokusy vyhnúť sa kritike, a nie získať pochvalu. Nebolo to o dosiahnutí úspechu, ale o úniku pred zlyhaním. Stále som sa strachoval, že nie som dosť dobrý. Zároveň som od raného veku vnímal obrovskú priepasť medzi svetom mimo domova, kde som bol uznávaný vodca, rozprávač, športovec a dokonca milý človek a svetom nášho bytíku, kde sa zdalo, že rodiča so mnou nikdy nie sú spokojní. Možno je to pre čínske deti bežné, že očakávania sú vysoké a kritika trvalá, pričom rodičia veria, že ich potomkovia sa učia na chybách, nie z úspechu. Počas dospievania sa napätie medzi týmito dvoma svetmi zväčšovalo. Aj napriek tomu som svojim rodičom vďačil za to, že ma naučili čítať skoro a veľa. Presne vedeli, aké knihy ma upútajú. Začali s komiksami. Čoskoro som postúpil k wu-sia siao-šuo, čo boli romány o bojových umeniach, aké inšpirovali úspešný film režiséra Anga Leeho Tiger a drak. Keďže som vyrastal ako jediné dieťa v spoločnosti, kde mal každý súrodencov, často som trávil čas osamote. A tak som si čítal. Knihy o bojových umeniach, ktoré pripomínajú dnešné príbehy Harryho Pottera, ma vťahovali do imaginárneho vesmíru plného zložitých vzťahov na kráľovských dvoroch, bojov na život a na smrť, lásky a nenávisti, súperenia a pomsty, intríg a úskokov. Moje obľúbené príbehy sa vyvíjali podobne. Nejaké dieťa bolo svedkom vraždy svojich rodičov. Nasledovalo trápenie, žobranie o jedlo a snaha nájsť v zime teplo, pričom to dieťa stále prenasledoval útočník, ktorý chcel z povrchu zemského vyhladiť celú jeho rodinu. Stratený v divočine sa hrdina dopotáca do jaskyne, kde nájde potulného mnícha, ktorý ho naučí tajomstvo wu-šu. Po rokoch útrap sa vracia domov, pomstí sa a zjednotí bojovníkov cisárstva a tak prinesie mier pre všetkých. Videl som sa v tomto príbehu. Bojoval som a porážal vlastných démonov. Moja základná škola sa nachádzala neďaleko hotela Jinjiang, ktorý pred rokom 1949 patril k najvýznamnejším dominantám Šanghaja. Bol jedným z dvoch hotelov v meste, ktoré ubytovávali zahraničných cestovateľov. Vďaka blízkosti k hotelu mestské oddelenie propagandy často pre cudzincov organizovalo exkurzie do našej školy. Komunistická strana Číny rozdelila svet na nepriateľov a spojencov a na získanie medzinárodnej podpory agresívne kultivovala „zahraničných priateľov“, ako boli ľavicoví intelektuáli, novinári a politici. Vždy keď sa v škole objavila skupina „zahraničných priateľov“, pred tabuľou im predvádzali svoje výpočty najlepší študenti matematiky. Na hodinu telocviku zase do telocvične zvolali najlepších športovcov, aby v rámci veľkolepej čínskej komunistickej tradície obalamutili nedôverčivých návštevníkov, že čínsky socializmus je fantastický. Do školy raz prišiel nejaký úradník zo športového aparátu, ktorý bol podobne rozsiahli, ako v Sovietskom Zväze. Nás, čo sme mali k športu blízko, požiadali, aby sme sa vyzliekli do trenírok. Úradník si pozrel moje ruky a nohy a vyhlásil, že by som mal byť plavcom. S otcom som začal chodiť do mestskej plavárne blízko základnej školy. Plávať ma učil typickým čínskym spôsobom: hodil ma do bazénu. S ťažkosťami som sa dostal na hladinu, pričom som sa nahltal množstva vody. O niekoľko týždňom som však už bol pripravený na test v miestnom tíme. Mal som šesť rokov a miesto v ňom som získal. Tréningy sa konali sedem dní v týždni v bazéne vzdialenom štyridsať minút chôdze od nášho domu. Každé ráno som vstával o pol šiestej, urobil som si raňajky a vybral som sa šanghajskými hadiacimi sa ulicami k bazénu. Zvykol som si dávať úlohy hľadať skratky. Keď som vošiel do neznámej uličky, nikdy som nevedel, kde vyjdem. Rýchlo som sa naučil, že existuje mnoho ciest k jednému cieľu. Plávali sme od siedmej do ôsmej a potom som odišiel do školy. Často sme druhý tréning mali popoludní. Preteky boli cez víkendy. Medzi rovesníkmi som sa čoskoro stal jednotkou v znaku a dvojkou v kraule. Mojím najväčším súperom bol chlapec zo susedstva. Nakoniec to dotiahol až do čínskeho národného tímu. Zvykli sme chodiť na tréningy spoločne. Ráno po otcovej bitke som sa v šatni snažil zakryť modriny na rukách, chrbte a nohách. I tak si ich všimol. Povedal som mu, že má šťastie, že jeho otec ho nebije. Smutne sa usmial. Tréner Š´ bol typickým čínskym koučom: nízky, prihrbený a zle naladený. Zima v Šanghaji bývala studená. Keďže mesto je položené južne od rieky Jang-c’-ťiang, podľa pravidiel zostavených ústrednou vládou žiadna budova sa nevykurovala. Tréner Š´ začínal v zime ranný tréning tým, že nám kázal plávať motýlika, aby sme rozbili tenkú vrstvu ľadu, ktorá sa cez noc na hladenie bazéna vytvorila. Tréneri tam niekedy naliali horúcu vodu z veľkých termosiek, a potom nás sledovali, ako sme ako ryby vyrážajúce za potravou, obsadzovali teplé miesta v zbytočnej snahe vyhnúť sa chladu. Mysleli si, že je to ohromne zábavné.

Hodnotenia

0,0 0 hodnotení

Doposiaľ nebol pridaný žiadny komentár.

Páčila sa vám kniha?

Komentáre môžu pridávať len registrovaní užívatelia.

SKU 978-80-8254-046-1
EAN 9788082540461
Počet strán 304
Hmotnosť 400g
Väzba paperback
Autor Desmond Shum

O autorovi “Edícia SVET”

Viac info

Od rovnakého autora

Novinky

Druhá tvár Ivana Popluhárová

Druhá tvár

10,95 €
Mňa sa nezbavíš Tatiana Brezinská

Mňa sa nezbavíš

10,95 €
Žena abstinentka Holly Whitakerová

Žena abstinentka

20,45 €
Len raz Ivana Popluhárová

Len raz

7,65 € Bežná cena 10,95 € -30%
V lete ti poviem, ako sa mám (filmová reedícia) Evita Urbaníková

V lete ti poviem, ako sa mám (filmová reedícia)

11,55 € Bežná cena 16,50 € -30%
Komediantka Petra Hederová

Komediantka

7,65 € Bežná cena 10,95 € -30%
Dosť! Tatiana Brezinská

Dosť!

7,65 € Bežná cena 10,95 € -30%
Tak si ho nechaj! Petra Hederová

Tak si ho nechaj!

10,95 €
Čarovné Slovensko (doplnené vydanie) ČAROVNÉ SLOVENSKO

Čarovné Slovensko (doplnené vydanie)

31,50 €
Nechcená influencerka Bella Youngerová

Nechcená influencerka

20,45 €