Letušky

„Dobrý deň, pane, madam, pane,“ vítala nastupujúcich pasažierov. „Dobrý deň,“ na stotinu sekundy zaváhala, „pane.“ Priam cítila, ako sa jej dvíha tlak. Ako po silnom turkovi od otca. Muž, ktorého privítala, nebol nikto iný ako muž s jazvou z jej erotického sna. Muž s energetickým drinkom, ktorý ju pred niekoľkými týždňami rozptýlil a ktorý jej nevenoval ani zamak pozornosti. „Dobrý deň, slečna,“ odzdravil a venoval jej široký úsmev. Pravdepodobne si ju vôbec nepamätal. Dnes si asi skutočne vyčarovala dokonalý mejkap. Alebo je to iba snob, čo sa správa zdvorilejšie v biznis triede. Bezpečnostné pravidlá však boli rovnaké pre všetkých cestujúcich bez ohľadu na hrúbku peňaženky. Linda si aj s kolegami splnila všetky povinnosti a cestujúci dostali inštruktáž pred štartom. Muž z nej nespúšťal zrak počas celej bezpečnostnej pantomímy. Vydýchla si, keď si sadla na jumpseat. Nechápala, prečo zrazu tak znervóznela. Snažila sa upokojiť. Lietadlo nabralo potrebnú výšku a kurz. Personál sa opäť mohol ísť venovať povinnostiam lietajúcich čašníkov, ako ich prezýval Lindin otec. „Mohol by som poprosiť Römer Quelle?“ Ten chlap vyzeral lepšie ako naposledy. Ak sa to vôbec ešte dalo. Na tú podmanivú tvár s jazvou, spaľujúci pohľad a hlboko podsadený hlas nezabudla. „Po dovolenke?“ spýtal sa. „Prosím?“ neverila, že jej položil súkromnú otázku. „Ste krásne opálená, pristane vám to k očiam.“ Stratila reč. Pokúša sa s ňou flirtovať? Proste povedala: „Ďakujem. Hneď vám prinesiem minerálku.“ O chvíľku bola pri ňom. Otvorila uzáver a naučeným pohybom naliala presné množstvo minerálky do pohára. Aj na také maličkosti musela dávať pozor, aby sa tekutina nevylievala von. Položila mu ho na stolík a zvrtla sa na opätku. „Dnes sa ma nespýtate na ďalšie želanie?“ Neveriacky sa otočila. „Prepáčte, samozrejme, máte ešte nejaké ďalšie želania?“ „Nie, ďakujem, tá voda mi stačí.“ Robí si z nej blázna? Čo je schizofrenik? „Páči sa vám tu?“ Čo jej to dáva za otázky? „Áno, samozrejme. Neletím prvýkrát.“ „Myslím biznis triedu, doteraz ste lietali v economy, nie?“ „Ach tak, áno.“ Predsa si ju všimol. Lindu to z nejakého zvráteného dôvodu potešilo. „Myslel som si. Lietam na tejto linke pravidelne a vás som zahliadol iba raz, keď som nezohnal miesto. Pamätal by som si vás.“ Nevedela, čo mu má povedať. „Prepáčte, musím sa ísť venovať ostatným cestujúcim.“ „Pravdaže, nehnevajte sa, nechcel som vás zdržať. Verím, že sa ešte uvidíme.“ Linda sa vzdialila. Ten muž jej počas celého letu neschádzal z mysle. Vždy, keď prechádzala okolo neho, cítila na sebe jeho pohľad. Doslova ju prevŕtaval očami. Aj keď sa jej páčil, snažila sa mu až do konca letu vyhýbať, posielala k nemu kolegyňu. Čosi v jeho správaní ju znepokojovalo. Akoby ju sledoval z nejakého dôvodu. Možno si to iba namýšľala, ale verila svojmu šiestemu zmyslu, ktorý mala vyvinutý nadpriemerne. Večerala v hoteli, v ktorom bola ubytovaná. Bolo to najrýchlejšie a najpraktickejšie riešenie. Večer aj tak nič neplánovala. Mala v úmysle ísť do izby a čítať. Objednala si pstruha na masle s mandľami a pohárom lahodného bieleho vína. Odpila si dúšok a prstami jemne prechádzala po spodku pohára. „Ten pohár sa ale má.“ Skoro ho prevrhla. „Nie je vám smutno takto samej?“ Ten hlas opäť pošteklil všetky jej zmysly. Prudko sa k nemu obrátila. „Hovoril som, že sa ešte určite uvidíme. Ale ani ja som nečakal, že takto skoro. Dobrý večer. Dovolíte? Smiem si k vám prisadnúť, alebo na niekoho čakáte?“ Naznačila mu, aby si prisadol. „Dobrý večer aj vám. Ale čo tu robíte?“ vyhŕkla nie priveľmi zdvorilo. „Mám tu rezervovanú izbu. Hovoril som vám, že lietam vašou spoločnosťou pravidelne.“ „Zakaždým bývam v tomto hoteli a vás som si nevšimla,“ usmiala sa na neho, „pamätala by som si vás.“ Zopakovala jeho slová z lietadla. Azda si to nevysvetlí ako prehnaný flirt. Opätoval jej úsmev. „Občas tu prespím, mám viacero obľúbených hotelov vo Frankfurte. Asi sme iba na seba nemali šťastie.“ „Asi.“ „Môžem sa s vami navečerať, alebo niekoho čakáte?“ Jej kolegyňa večeru odmietla. Držala diétu. „Nie, nečakám nikoho. Nech sa páči, ale ja som už skoro dojedla.“ „Postačí mi len vaša spoločnosť.“ Sledovala ho, ako si vyberá jedlo z jedálneho lístka. Prebehol ho očami a zatvoril. V tej chvíli k nim podišiel obsluhujúci čašník. Nový hosť si objednal jedlo. „Dobrý výber, pane,“ zložil mu kompliment čašník. Linda toho príťažlivého muža uprene pozorovala. Dokonalý oblek na mieru vymenil za džínsy rovného strihu a tmavomodrú polokošeľu. Ležérny outfit mu sedel rovnako dobre, ak nie ešte lepšie. V neformálnom oblečení pôsobil prístupnejšie. „Máte na niečo chuť, Linda? Možno dezert, nech neprežúvam sám.“ Mala chuť prejsť mu končekmi prstov po jemnom strnisku, no zrazu si uvedomila, čo povedal. „Viete, ako sa volám? Nepamätám sa, že by som vám povedala svoje meno.“ „Nepovedali, som len všímavý. Prečítal som si menovku na vašej uniforme.“ „Ach tak, to som si neuvedomila.“ „Určite si ani neuvedomujete, ako pôsobíte na opačné pohlavie.“ Rozhovor sa začal uberať nebezpečným smerom. Ten muž sa jej veľmi páčil, a práve preto znervóznela. „No ja...“ „Prepáčte, som nezdvorilý, dosiaľ ste boli v nevýhode, ale napravím to. Volám sa Marc,“ podal jej ruku. „Teší ma, Marc, ale stále som ešte v nevýhode.“ Spýtavo zdvihol obočie. „Vy poznáte aj moje zamestnanie.“ Usmial sa na ňu. „Máte pravdu, ale aj to sa dá napraviť. Pracujem ako súdny znalec.“ „To je široký pojem. V akej oblasti?“ „Ste veľmi zvedavá.“ Linda pokrčila plecom. „Som filatelista. Lietam po celom svete a ohodnocujem tie najvzácnejšie kúsky.“ Bola by tipovala čokoľvek, ale takýto džob by jej ani vo sne nenapadol. Jej talent v posudzovaní ľudí na základe ich vystupovania a výzoru v tejto chvíli úplne pohorel. „Tvárite sa prekvapene.“ „Som tak ľahko čitateľná? Áno, uznávam, tipovala by som vám iné povolanie.“ „Napríklad?“ „Čo ja viem? Nosíte kvalitné obleky a máte dokonalé držanie tela. Manažér športového klubu?“ Zasmial sa. Rozhovor začal naberať na uvoľnenosti. Ešte viac potom, ako Marc objednal kvalitné bublinky. Z reštaurácie sa postupne vytrácali všetci hostia. Linda pozrela na hodinky. „Marc, cítim sa vo vašej spoločnosti príjemne, ale už je veľmi neskoro. O pár hodín znovu odlietam.“ „Škoda, že musím povedať to isté. Tak trochu som dúfal, že sa zajtra uvidíme na raňajkách.“ „To sa asi nepodarí. V čase môjho odchodu raňajky podávať ešte nestihnú. Ale možno by ste ma mohli pozvať na popoludňajšiu kávu.“ „Nerozumiem, práve ste povedali...“ „Áno, že odlietam, ale zajtra mám ten istý let a prespávam tu znovu.“ „Tak to je výborné, aj ja tu mám ešte služobné povinnosti. Rád by som vás pozval zajtra na večeru.“ Ťahala za sebou kufrík na kolieskach, oblečená v uniforme, ktorú mala tak rada. Zamestnanci hotela ju poznali a priateľsky vítali. Recepčný sa na ňu usmial: „Fräulein Linda?“ „Guten Abend, Hans, máte sa?“ „Vždy, keď vás vidím, veľmi dobre,“ významne na ňu pozrel. „Máte tu odkaz,“ podával jej sprisahanecky obálku. „Ďakujem,“ otvorila obálku a vytiahla zložený lístok. „Budem ťa čakať v kaviarni.“ Ledva ten škrabopis prečítala. Konečne objavila niečo, čo na tom chlapovi nebolo dokonalé. V izbe si dala dlhú osviežujúcu sprchu. Pri tom mužovi ju bude určite potrebovať. Prezliekla sa do pohodlných šiat. Pôvodne si chcela vziať niečo viac šik, ale menštruácia jej plány prekazila. Možno to bude mať aj svoj význam. Aspoň nepodľahne hriešnym myšlienkam, pretože odkedy sa jej s Marcom snívalo, mala ich neustále. Cestou späť do hotela stál ich taxík v miernej zápche. Marc ju chytil za ruku. Bol to jemný nevinný dotyk, no ju rozrušil. Mlčali, až kým ich taxikár nevyložil na mieste. Marc zaplatil, obišiel auto a pomohol Linde vystúpiť. Spoločne vošli do hotelovej haly. Tam ju konečne oslovil. „Môžem ťa pozvať ešte na pohárik? Nemal som možnosť sa s tebou poriadne porozprávať osamote. Vlastne som ju nemal vôbec.“ Sklame jeho aj seba. Dnes sa na to naozaj necíti. Potrebovala sprchu. Premočený tampón sa jej dral von z tela. „Prepáč, Marc, práve dnes sa mi to naozaj nehodí.“ „Rozumiem. Aspoň ťa vyprevadím do izby. Smiem?“ Prikývla. Pred dverami hotelovej izby sa spýtal: „Je všetko v poriadku?“ „Áno, samozrejme, prečo sa pýtaš?“ „Zdáš sa mi dnes nejaká iná... Povedal som niečo, čo sa ti nepáčilo alebo ťa urazilo?“ „Nie, vôbec nie. Naopak, si výborný spoločník. Som ti veľmi vďačná a zaviazaná. Ak by si so mnou nešiel, Olívia by určite dotrepala nejakého Abasovho kamaráta.“ „Zraňuješ moje city,“ povedal s pobaveným úsmevom na tvári, „myslel som si, že si ma zavolala kvôli čaru mojej osobnosti. Ty si sa len chcela niekomu vyhnúť.“ „Marc, nemyslela som to tak. Viem, vyznelo to hlúpo. Som rada, že si bol so mnou. Bolo to veľmi fajn.“ „Tebe sa ten chlapec asi veľmi nepáči,“ podotkol Marc. „Nie je dôležité, či sa mi páči, ale je na ňom niečo, čo ma znepokojuje.“ „Vážne? A čo? Mne sa zdal celkom v pohode.“ Pozrela na Marca. „Asi som nejaká precitlivená, dnes to budú pravdepodobne hormóny.“ Prečo sa mu zdôveruje s takými intímnymi vecami? Pohladil ju po líci. „To nič, choď si oddýchnuť, mala si dlhý deň. Môžem ti niekedy zavolať?“ Páčil sa jej, a veľmi. Bol príťažlivý, inteligentný a videla, že jej nadbieha. Stále však mala nejaký vnútorný blok. Je to správne, aby si s ním začala? Ihneď si všimol jej váhanie. „Pozri, Linda, ak máš so mnou nejaký vnútorný problém, som ti nepríjemný alebo nesympatický, rovno mi to povedz. Som už veľký chlapec. Nikdy som žiadnu ženu neuháňal nasilu. Nehovorím, že by ma to netrápilo, ale určite sa s tým vyrovnám.“ „Marc, je mi to trápne. Nie si mi nesympatický ani nepríjemný. Naopak. Ibaže ty si vlastne náš pasažier.“ „A ak budem lietať inou spoločnosťou?“ kútiky sa mu zvlnili do úsmevu. „Marc, ja sa nechcem viazať.“ „Veď sa nemusíš viazať.“ „Nie som dievča na jednu noc.“ „To som predsa nepovedal, ani si to nemyslím, len som chcel...“ „Ďakujem ešte raz. Dobrú noc, Marc.“ Musela to takto rázne ukončiť. Inak by mu nebola odolala. Nebála sa jeho, bála sa seba. Bolo jej nanič, keď zabuchla dvere rovno pred Marcovým nosom. Nezaslúžil si to. Pravda však bola taká, že sa jej neskutočne páčil a takto vyzerala jej obrana. Samozrejme, potom tak vyzeral aj celý jej intímny život. K tomu svoje dni – vtedy nevedela vydržať ani sama so sebou. Bola tak príšerne unavená a nemohla zaspať. V hlave jej bežal romantický film. Ako sa Marc na ňu díval, ako ju držal za ruku, ako jej masíroval šiju. Potrebovala stlačiť stop či pauzu, namiesto toho stále stláčala prehrávanie. Nevyspatá a podráždená zavolala ráno rodičom. Dostala sprchu výčitiek, že prestáva volať pravidelne. Sľúbila, že sa polepší, ale po rozhovore s nimi mala ešte horšiu náladu ako predtým. Našťastie dnes má ešte voľno a nemusí ísť do práce. Do zajtra sa hádam hormóny upokoja a prestane aj bolesť brucha. Rozmýšľala, či sa neohlási k Eve na návštevu, ale nechcela ju otravovať každú chvíľu. Možno jej pomôže prechádzka na čerstvom vzduchu a mohla by spojiť príjemné s užitočným. Dala sa do poriadku a zišla dolu na recepciu. Spýtala sa recepčnej, aké zaujímavé múzeum či galériu by jej odporučila. Dievča s menom Anita odpovedalo, že je v meste nová, a podalo jej informačný leták. Už sa chystala odísť, keď sa Anita buchla po čele a vytiahla zo zásuvky malú obálku. Linda ju otvorila hneď na mieste. Vnútri bol zložený malý lístok s telefónnym číslom, pod ním iba jedna veta. „Ak si to rozmyslíš. M.“ Číslo mobilu napísal krasopisne. Zrejme si potreboval byť istý, že ho rozlúšti. (krátené)