Mňa sa nezbavíš

9 Kapitola Takže suma sumárum. Na Dušičky som si takmer rozbila tvár na náhrobnom kameni chudáka pána Želibabku. Nech mu je zem ľahká. O týždeň neskôr, pri prudkom životnom reštarte, som takmer rozbila nos lektorovi na pilatese. Vzápätí... K tomu sa už radšej ani vracať nebudem. Po ceste domov som stretla mimoriadne šťastného exmanžela s novou manželkou a aby mi to osud ani trochu neuľahčil, tak mi doprial stretnúť ich v nasledujúcich piatich dňoch ešte trikrát. Síce len z bezpečnej vzdialenosti, ale stalo sa to a začala som to považovať za znamenie. Ešte som netušila čoho. Nechovám voči nemu zášť. Veď on nemôže za to, že mal za matku hyenu. Môže akurát za to, že nedokázal nikdy stáť pri mne. Dokonca ani v životne dôležitých chvíľach. Napriek tomu som mu skutočne z celého srdca priala nový spokojný vzťah. Teraz, oslobodený od chápadiel agresívnej chobotnice, sa z neho mohol konečne stať ideálny manžel. V ten chmúrny deň nesnežilo. Chmúrny pre mňa, mimoriadne zábavný pre Tyldu. Chcela som to potlačiť do úzadia a zaradiť v mysli medzi mnohé nezdary môjho života a už ich nikdy viac nezažiť. Ponorila som sa do práce. Našťastie, milovala som ju. Nielenže som mala pocit stálej prítomnosti oboch rodičov, ale aj vôňa našej predajne mi ich neustále pripomínala. Bolo to iné ako v byte, kde žili. Kde som s nimi žila ja. Toho som sa musela zbaviť. Ako aj mnohých ich vecí. Ale papiernictvo bola moja láska. Moja vášeň. Moje útočisko. Rada som občas pustila obe dievčatá o hodinu skôr domov a zostala som tam sama. Pociťovala som tam nevysvetliteľný pocit bezpečia a zázemia. A dokonalá výhoda nášho rodinného obchodíka spočívala v tom, že sa nachádzal v bývalom polyfunkčnom dome. Rodičia si ho najskôr prenajali, potom odkúpili. Na poschodí bola totiž možnosť prebudovania nádhernej bytovej jednotky. Najskôr chceli, aby som tam s manželom bývala ja. Pre mladú začínajúcu rodinu by to bol dar z nebies. Môj muž nechcel o sťahovaní nič počuť. Teda, jeho mama nechcela o tom nič počuť. Vraj čo bude ona robiť sama vo veľkom dome. Že jej budeme robiť spoločnosť a ona sa o nás rada postará a bude k dispozícii, keď prídu vnúčatá. Radšej nás teda zaťažila hypotékou na dom, v ktorom som nechcela žiť. Potom začali rodičia uvažovať o tom, že predajú svoj byt, konečne prerobia byt nad papiernictvom a presťahujú sa tam. Ale k tejto realizácii už nikdy nedošlo. Všetky plány, sny a nádeje pretrhla dopravná nehoda pred piatimi rokmi. Rodičia sa vracali z nákupov a cez mesto išiel autom šialenec, ktorý si dokazoval svoju silu. Bola to čelná zrážka. Moji rodičia a vodič druhého auta boli na mieste mŕtvi. Pre neho našťastie, neviem, čo by som mu urobila, keby žil. Rodičia boli takí zdevastovaní, že som ich nemohla vidieť. Nerozlúčila som sa s nimi. Do zeme som pohľadom spustila dve truhly bez toho, aby som ich ešte aspoň raz videla. To bolo pre mňa to najťažšie. Z minúty na minútu mi dvaja najbližší ľudia odišli zo života. Zostalo po nich nakysnuté cesto na kuchynskej linke. Čerstvo vyvešaná posteľná bielizeň a balíčky cigariet, ktoré si otec vždy sušil na radiátore. Byt bol prázdny. Tichý. Smutný. Najhoršia bola tá bolesť. Tá sa nedá opísať. Telo, srdce, hrdlo. Všetko v jednom kŕči. Najskôr je to odmietanie, potom zúfalstvo a na dlho hnev. Prečo sa to stalo mne? Prečo mojej rodine? Prečo obaja rodičia naraz? Nemala som nikoho, len ich dvoch. A prišla som o oboch naraz. Bezmocnosť sa striedala s agresiou. Vrieskala som, kopala, hádzala veci o zem. Nedokázala som to pochopiť. Hlava nechcela prijať tú definitívu. Vzpierala som sa, ako to len šlo. Odmietala som odbornú pomoc. Dodnes mám okno z dní príprav na pohreb a pohrebu samotného. Svokra skonštatovala sucho: „Smutné. Veľmi smutné.“ Tým sa skončila všetka jej spoluúčasť a empatia. Môj muž bol zdrvený. Mal mojich rodičov rád. Ale pred svokrou sa hanbil prejaviť akékoľvek city. Nazvala by to slabošstvom. Pre mňa bola slabošstvom jeho neschopnosť vzoprieť sa jej. Prvé týždne po pohrebe som strávila ako živá mŕtvola. Najradšej by som vliezla do hrobu k rodičom. Dala som výpoveď v práci. Papiernictvo, ktoré som zavrela, som otvorila po vyše mesiaci. Obe zamestnankyne dostali počas toho obdobia plný plat a keď som im zavolala, že budeme znova otvárať, strávili so mnou v obchode celý víkend. Trpezlivo vysvetľovali a zasväcovali. Ľudmilka poznala väčšiu časť písomností, všetkých dodávateľov a prakticky celý chod. Bez jej pomoci by som nedokázala pokračovať v práci, kde tak náhle skončili moji rodičia. Len jedno jediné pozitívum priniesla smrť mojich rodičov do môjho života. Prudké precitnutie. Zo života, v ktorom som žila. Z nefunkčného manželstva, do ktorého som vstúpila otehotnením. 10 Kapitola Mala som osemnásť a svojho prvého vážneho frajera v živote. Láska ako hrom. Ani som len netušila, že je to taký tínedžerský ošiaľ, ktorý by sa raz skončil. A pravdepodobne by to ani netrvalo dlho. Ale ako mnohí ľudia v našom veku, aj my sme si mysleli, že naša láska je večná a že v sexe sme pokrokovejší a múdrejší ako naši rodičia. Až do chvíle, kým som nezistila, že som tehotná. Bola som už vo štvrtom mesiaci. Šokovalo ma to. Chcela som ísť na vysokú, žiť život mladej ženy. Namiesto toho ma začali bolieť prsia a rásť brucho. Moja budúca svokra skonštatovala, že ideálne by bolo vziať sa. Obaja, aj keď ešte zaľúbení, sme sa bránili, že je to zbytočné. Že stačí, keď budeme žiť spolu. Ale moja nádejná svokra, slobodná matka, skonštatovala, že my dvaja sa MUSÍME zobrať, aby sme nepáchali hriech. Dodnes nechápem, prečo sme sa my aj moji rodičia nevzopreli jednej odpornej panovačnej ženskej. Prečo sme všetci sklopili zrak, uši, potlačili vlastné názory a dali sa dokopať k svadbe, ktorú napokon celú zaplatili moji rodičia. Ešte stále som však žila v sladkej nevedomosti. Eufórii mladej nevesty, budúcej matky. Všetko bolo pre mňa nové, také dospelé. Brala som to s veľkou vážnosťou a zodpovednosťou. Dúfala som, že svokra príchodom vnúčaťa zmäkne a že všetko bude ideálne, úžasné a budeme spo¬lu žiť šťastne, až kým nepomrieme. Čakanie na to posledné ani netrvalo dlho. „Viola,“ skríkla moja svokra. Ležala som na gauči. Bola som už na konci ôsmeho mesiaca tehotenstva. Pre brucho som si nevidela na prsty na nohách. Bola som nemotorná a zavodnená. Driemalo sa mi. V posledných dňoch som už bývala často unavená. Počítala som dni do termínu pôrodu a dúfala v jeho hladký priebeh. „Áno?“ odpovedala som neochotne. Svokra ma vždy vedela vytrhnúť z driemot. Neviem, či v sebe mala radar alebo čo. Ale čím nevhodnejšia chvíľa na čokoľvek, tým viac bolo isté, že ona sa tam objaví. „Poď sem,“ prikazovala z vedľajšej miestnosti. Nechcelo sa mi. Bola som neskutočne vyčerpaná. Ale vedela som, že akýkoľvek odpor je zbytočný. Nemotorne som sa posadila a šuchtavým krokom sa presunula do izby za jej hlasom. Začínala som silne uvažovať, že sa na posledné dni pred pôrodom znova presťahujem k rodičom. Lenže to by zas vyvolalo nevôľu svokry aj môjho muža a zlo by bolo na svete. Len čo som vošla do obývačky, vydala svokra ďalší povel. „Potrebujem zavesiť záclonu.“ Prekvapene som vypúlila oči. Ledva som stála na nohách, brucho som mala väčšie ako kamión a ona odo mňa chcela, aby som jej zavesila záclonu. Mladá žena, štyridsaťpäťročná. „Nezavesím.“ To bolo prvýkrát, odkedy som ju poznala, čo som si dovolila odporovať. „Netáraj. Ja ten rebrík podržím.“ „Zaveste si ju sama!“ „Nevládzem na ruky.“ „Tak počkajte na Vlada. On vám ju zavesí, keď príde domov.“ „Záclonu treba vešať, kým je mokrá.“ „Ja som tehotná,“ odporovala som razantnejšie. Netrep stále. Veď nie si chorá. Ja som ako tehot¬ná v deň pôrodu zemiaky okopávala. Vylez na rebrík, podržím ho.“ S tým okopávaním zemiakov som si teda nebola istá. Vlastne som jej to vôbec neverila. Vlado sa narodil vo februári. Zemiaky by mohla okopávať akurát tak na juhu Talianska. Lomcovali mnou všetky negatívne emócie, všetok odpor. A mala som trvať na svojom názore. Lenže mala som osemnásť. Bývala som v cudzom dome a, úprimne, bála som sa jej. Tak som vyliezla. Vešala. Preštipcovávala. Ochkala. Boleli ma kríže, ruky. Zatočila sa mi hlava. Ďalej si pamätám už len prudkú bolesť. Spadla som. Z výšky jedného metra som treskla na zem. Rovno na brucho. Skríkla som od bolesti. Bola som taká sprostá, že som sa nechala uhovoriť svokrou, že to nič nie je. Uložila ma na gauč, prikryla dekou a povedala, že mám len odpočívať. Zo stresu a z bolesti som zaspala. Keď som sa o pár hodín zobudila, bol doma aj môj muž. So slzami v očiach som mu opísala, čo sa stalo, a odhrnula z brucha tričko. Mala som ho celé modré. Vlado zavolal záchranku. O niekoľko hodín neskôr som porodila mŕtvu dcéru.