Vďaka týmto dvom ľudom sa jej ľahšie znášajú problémy doma, ktoré nemajú konca. Ale v živote je máločo jednoduché. Strata a bolesť si k nám zakaždým nájdu cestu. Neobídu ani Olíviu... Ako si s tým všetkým poradí? Našťastie život nielen berie, ale aj dáva, a tak Olívia stretáva na svojej ceste nových ľudí, ktorí liečia jej ubolenú dušu a vrátia jej na tvár úsmev.

A teraz vám niečo prezradím. Keď som dopísala Olíviu, zostalo mi za ňou smutno. Obľúbila som si ju a niečím mi bola veľmi blízka... Rozprávala som sa o svojich pocitoch s manželom a on mi okamžite, bez zaváhania povedal, že sa s ňou predsa nemusím rozlúčiť, môžem písať ďalej... A mal pravdu.
Pekné čítanie, moji milí. Dúfam, že pokračovanie Olíviinho života vás poteší. Mňa písanie tešilo, a veľmi.

Ukážka z textu

„Vnímam ju ako svoju rodinu. Viem, možno to znie zvláštne, ale fakt je, že skutočnú rodinu si nevyberáme. Tú druhú si môžeme. No a ja som si vybrala Sofiu.“
„A ona teba,“ usmeje sa Miška.
„Niekedy myslím na to, že zomrie,“ prizná tíško Olívia, keď nasadnú do auta. „A strašne to nechcem.“ „Na také veci nemôžeš myslieť!“ zvolá Miška precítene. „Len si tým ubližuješ.“
„Viem, ale... je stará.“
„No a? Môže žiť ďalších desať rokov. Aj viac.“
„Chcela by som to,“ prikývne Olívia a odtláča od seba zvláštny smútok... Pozrie na priateľku. „Si si istá, že ideme domov?“
„Som. Si unavená.“
„Ale... možno si chcela ísť na trhy alebo sa potúlať po meste...“
„Na trhoch som bola, keď si mala skúšku,“ uškrnie sa Miška. „A v kabelke mám zabalené lokše pre teba aj pre Sofiu. Stačí uvariť víno.“
„Vravela som to!“ zajasá Olívia, keď naštartuje a zapne kúrenie, v aute je zima ako na Sibíri. „Si tá najlepšia kamoška na svete!“