Ostrov

Keď sa pokúsila vstať, Heather ju stiahla na zem a ľahla si na ňu. „Počúvaj ma! Musíme sa ukryť, inak zabijú aj nás. Teba, mňa a Oliviu znásilnia a zabijú nás. Rozumieš?“ Petra nesúhlasne krútila hlavou. „Zabijú nás! Chápeš?“ Rozvzlykala sa. „Nesmieme sa vzdať, nemôžeme,“ zopakovala Heather a Petra napokon prisvedčila. „Keď ťa pustím, zostaneš pri zemi?“ Prikývla a Heather ju opatrne pustila. Toyota sa od nich vzďaľovala. Muži ich zatiaľ nezbadali. Dvaja sa nakláňali z okien prednej časti, ujúkali a kričali. Nezdalo sa, že by ich nejako extra hľadali. Jazdili hore-dole, dávali autu zabrať, ako to šlo. Urobili obrat o stoosemdesiat stupňov a začali sa približovať. Heather sa učupila hlbšie v tráve. Hans vrieskal. Hrozný zvuk, aký si zapamätá na celý život, nech to znamenalo čokoľvek, vedela Heather. Jeho hlas sa ozýval do výkrikov ostatných a zvuku motora. Bol vydesený a Petre to trhalo srdce. „Poď dolu do diery,“ jemne jej povedala Heather. Prikývla, slzy jej stekali po tvári. Lapala po dychu. Nevediac, čo iného spraviť, Heather ju pošúchala po chrbte. Liezli v štrkovitom červenom prachu a ostrej tráve, až došli k vyschnutému potoku, kde sa deti ukryli. „Čo sa deje?“ pýtal sa Owen. „Hľadajú nás. Radšej sa odtiaľto nepohnime,“ odvetila Heather. Obe ženy ležali vedľa detí, kým Toyota jazdila hore-dole po poraste. Zvuk bol čoraz tlmenejší, avšak Heather občas začula vojenský pokrik či výstrel z pušky. Ležala a držala deťom hlavy pri zemi. Muchy. Horúčava. Ťažké mraky v tvare cigary sa premávali po zafírovej oblohe ako veľké nepriateľské cudzie lode. „Približujú sa,“ ozval sa Owen. Mal pravdu. Toyota mierila priamo k nim. Mohli ich vidieť? Mohli. „Ani hnúť,“ prikázala šeptom Heather. Motor zareval a Toyota nadskočila. Bližšie. Bližšie. Nadskočila na vyschnutom koryte asi zo dvadsať yardov pred nimi, zastala, opísala oblúk a hnala sa preč. Heather ležala vedľa Olivie. Oči mala zavreté a pohybovala perami. Modlila sa. Heather sa nikdy nenaučila poriadne modliť. Tom brával deti do kostola takmer každú nedeľu. Šla s nimi raz a oznámila Tomovi, že to stačí. On proti tomu nenamietal. Čo sa týka kostolov, boli celkom mierumilovné. Obyčajné drevené lavice a neškodný starec, ktorý vpredu kázal ľuďom, aby boli dobrí. Nebolo to pokrytecké miesto, ako kostoly opisoval jej otec, ale to mohlo súvisieť s denomináciou. Fascinovane sledovala Oliviu. Jej modlitba šla priamo k Bohu. Heather si všimla, že zatajila dych, čakala na odpoveď či blesk z neba, alebo niečo, ale jediný zvuk patril túrujúcej Toyote. Znova sa k nim približovala. Hlasy mužov: „Kde sú, Hans? Povedz nám!“ „Rýchlejšie, ty idiot.“ „Niečo toho Kapustníka naučíme!“ „Poďme, Kate, pridaj!“ „Hohó! Ako vo filme, však?“ „Po lopate, kamoš!“ „Hans! Povedz nám, kde sú!“ „Von sa, von sa, kdekoľvek ste!“ „Kde ste sa ukryli, detičky?“ „V tráve sa ukrývajú, a my budeme fučať a funieť, až kým ich domček neodfúkneme, všakže?“ Olivia sa triasla na celom tele. Heather ju pohladila po vlasoch. „Všetko bude v poriadku, baby,“ šepkala jej. „Nemôžeme tu ostať večne. Prídu s ďalšími autami. Celá farma sa tu zíde. Vedia, kde sme,“ protestovala Petra. „Zostaň, kde si. Iná šanca nie je,“ povedala Heather. Toyota s hukotom mierila znova k nim, valila sa po iných paralelách a brala ďalšie zákruty. Olivia si zakryla uši, keď zvuk motora dosiahol obludné rozmery a auto nadskočilo nad priekopou sotva päť yardov od nich. Určite ich nezbadali? Heather očakávala škrípanie bŕzd a zvuk pušiek. Avšak Toyota pokračovala. Hnala sa ku kríkom a potom – Náraz a ticho. Muži začali ziapať. Toyota zastala. Motor šiel ďalej, kolesá sa krútili. „Počkajte tu, decká, idem sa pozrieť.“ „Ja idem s tebou,“ vyhlásila Petra. Heather sa vyškriabala z diery po hlinenom svahu. Toyota uviazla v priekope asi tristo metrov od nich južne, predné kolesá vo vzduchu. Snažili sa ju preskočiť, ale nepodarilo sa im to. Auto narazilo predkom do steny jamy a zostalo uviaznuté. Nebude ťažké vytiahnuť auto von. Vytiahnu ho s pomocou iného vozidla, toho, čo je pri kompe alebo na farme. To však zatiaľ nezistili a neuvedomili si, že budú potrebovať ďalších ľudí. Snažili sa hojdaním Toyotu vytiahnuť z jamy, to sa im nikdy nepodarí. Matt prešiel dopredu a začal odväzovať Hansa. Ešte žil, bude im musieť pomôcť. Heather civela na Matta. Nazdávala sa, že on bude ten hlas rozumu, že jej pomôže, ale on sa rozhodol po svojom. „Toto je naša šanca dostať sa odtiaľto,“ pošuškala Heather Petre. „Toto ich zamestná na pol hodiny. Budú potrebovať vytiahnuť. Ideme.“ „Kam ideme?“ „Pripeká. Mali by sme sa dostať k tým mangrovníkom pri vode,“ povedala Heather. Pobrežie bolo vzdialené pol míle severovýchodne. „A potom čo?“ „Tým sa budeme zaoberať, keď sa tam dostaneme.“ „Nemala by som nechať Hansa, ja –“ „Je mi to ľúto.“ Petra sa otriasala vzlykmi a napokon zašepkala: „Áno.“ Zaliezli do diery a vysvetlili ostatným, čo sa deje. „Ideme k tým stromom na pobreží,“ vyhlásila Heather. Suché koryto viedlo smerom, kam potrebovali. Preplazili sa asi sto yardov, kde už bolo priúzke, a tak odtiaľ vyliezli do porastu. Muži hlasno kliali a kopali do auta. „Týmto smerom,“ prikázala Heather. „Prikrčte sa.“ Tráva viac-menej ukryla deti, ale Heather a Petra sa museli krčiť, utekali v štýle Groucho . Po pol hodine sa dostali k stromom a niekoľko ďalších sto metrov bežali popri pláži. Keď sa dostali do tieňa, deti klesli do piesku. Owen si vyzliekol mikinu a opásal si ju okolo bedier. Tričko mal prepotené. Olivia si ľahla vedľa neho. Heather si sadla na skalu a snažila sa zapojiť závity mozgu a niečo vymyslieť. Horúčava bola neznesiteľná. Nemali vodu. Muchy a komáre na nich sadali a nemilosrdne sali ich pot a krv. „Môžeme sa napiť tej vody, Heather?“ spýtala sa Olivia a ukázala na more. „Nie. Je to morská voda. Nedá sa piť, pokiaľ to nie je miesto, kde sa do nej vlieva rieka,“ vysvetlila Heather. Dala si dolu topánky, zrolovala džínsy a vošla do vody, nabrala si trochu do dlaní, napila sa a vypľula ju. „Na pitie nie je, ale chcem, aby ste sa trochu ponamáčali tuto v plytčine a ochladili. Ja budem na stráži,“ Heather sa vrátila na breh. Bude sledovať žraloky, tigrované, obrovské, biele – tieto vody sa predátormi len tak hemžili. Ešte nenastalo poludnie, a už bolo takmer štyridsať stupňov. Tu na brehu bolo aspoň o niečo sviežejšie ako vo vresoch, keďže cez kanál povieval vietor. „Možno by sme mohli zostrojiť plť, ako navrhla Olivia,“ ozvala sa Petra. „To je možnosť,“ súhlasila Heather. Deti dychčali v horúčave. „Deti, prosím, choďte sa ochladiť do vody. Nie hlbšie ako po členky.“ Deti sa okúpali, usušili, Heather a Petra chodili po brehu a hľadali vhodné drevo, naplavené dosky, avšak stromy boli pokrútené, vetvy úzky a tiež skrútené. Boli to viac mangrové kríky ako stromy. Odlomili haluz a dali ju do vody, kde sa napoly ponorila. „Neviem, prečo sa to deje,“ dumala Heather. „Drevo by malo predsa plávať.“ „Ani ja neviem,“ povedala Petra. „Potrebovali by sme stovky haluzí, aby sme postavili čosi, čo udrží čo len Oliviu. A čím by sme ich zviazali?“ „Mohli by sme natrhať šaty na pásy a použiť tie,“ navrhla Heather, ale zostala skeptická, postavenie plte by im zabralo niekoľko dní, možno týždeň. A už teraz boli vyšťavení po rannej námahe, od svitania nikto z nich nepil. Owen vzrušene kopal v piesku. „Čo tam robíš, Owen?“ spýtala sa ho Heather. „Pozerala niektorá z vás Beara Gryllsa ? Tie jeho prvé diely, nie tie posledné, ktoré sú o hovne.“ Heather a Petra pokrútili hlavami. „Našiel som na pláži niekoľko plastových fliaš,“ povedal. „S pitnou vodou?“ spýtala sa nadšene Heather. „Nie, prázdnych, ale pozri,“ prvý raz po mnohých dňoch sršal Owen aktivitou. „Myslím, že dokážeme urobiť niečo ako... Hej, počkajte.“ Vzal jednu z fliaš, naplnil ju dopoly morskou vodou, potom vzal ďalšiu, prázdnu, a postavil ju vedľa nej. „Čo je to za nápad?“ vyzvedala Heather. „Urobíme filter. Voda sa vyparí z plnej fľaše do prázdnej, soľ zostane v nej.“ „A v tej druhej bude úplne čistá voda?“ spýtala sa Olivia. „Úplne.“ „Na to teraz nemáme čas, Owen,“ namietla Heather. Owen si ju nevšímal. Vzal fľašu naplnenú morskou vodou a položil ju na piesok na slnko. Prázdnu fľašu zahrabal do piesku hlbšie, aby zostala chladnejšia a voda z nej nevytiekla. Hrdlá oboch fliaš opatrne spojil. „Stane sa to, že na slnku sa najskôr vyparí voda z horúcej fľaše a skondenzuje sa v tej chladnejšej,“ povedal Owen. „Fíha, naozaj to funguje –“ ozvala sa Olivia, ale Heather jej rukou zakryla ústa. Niečo začula. Bolo to brechanie psa? „Počkajte tu,“ povedala. Vyliezla z kríkov na neveľký briežok, odkiaľ dovidela k vresovisku. Zamrela. Dvadsať ľudí z farmy vytvorilo špalier a postupovali metodicky po okraji pláne. Stáli v rozstupoch približne päťdesiat stôp, a tak mali pod kontrolou viac než tristo yardov územia. Boli medzi nimi ženy a deti a väčšina mala zbrane. Niekto šiel v štvorkolke ATV na jednom konci a špalier uzatvárala motorka. Matt v kockovanej košeli s puškou bol medzi nimi, počula ho zvolať „Blue“, a ten chromý starý pes poslušne pricupkal a ťapkal vedľa neho. Boli možno dvesto yardov vzdialení, ale systematicky sa k nim približovali...